Eddie Lacy (Nedokončené: životopis, schopnosti, body)

Meno a Priezvisko :
Eddie Lacy
Prezývka :
Zatiaľ ešte žiadnu nedostal
Pohlavie:
Mužské
Vek:
18
Zem:
Francúzsko
Škola:
Francúzska
Hodnosť:
Majster

Charakter:
Eddie je tichý ale nebezpečný človek. Ostatným ľudom sa môže zdať pomerne tajomný, predsa len zatiaľ sa otvoril len jednej osobe. Je pomerne populárny chalan, pretože je talentovaný a inteligentný. Je to šikovný študent rovnako, ako aj dobrý športovec. Aj keď je populárny nikdy si nenechal slávu pustiť do hlavy. Naopak sa zdá, že celá tá vec s popularitou mu lezie poriadne na nervy, lebo to prináša len problémy. Väčšinu času, má nonšalantný a apatický postoj k životu, no okolnosti mu to zvyčajne nedovoľujú. Všetko čo doteraz robil, zvyčajne v tom bol takmer vždy najlepší alebo patril medzi top. Aj keď je na tom takto, ak sa ho na to niekto opýta, vždy odpovie, že sa má ešte veľa čo učiť. Eddie vyniká v logických hrách, taktiež hrá na rôzne hudobné nástroje, ako husle, piano, gitara a ďalšie. Je veľmi dobrý vo varení ale tým sa nerád chváli a túto svoju vlastnosť drží v tajnosti. Horšie to je, ak príde do styku s deťmi alebo zvieratami, lebo v tedy sa mu stávajú nešťastné náhody, takže sa dá povedať, že s nimi príliš nevychádza. Ak sa vám raz Eddie otvorí a bude vám veriť, tak verte tomu, že sa ho už tak ľahko nezbavíte. Je možné aj to, že sa mu zapáčite od prvého pohľadu ale to sa majte na pozore, lebo si z ľudí vie robiť aj nepekné žarty alebo vie aj pekne podripovať, no toto sa uňho neprejavuje často. Predsa len zaujímavých ľudí je pomerne málo. Eddieho vzťah zo svojou rodinou sa nezdá príliš dobrý. Eddie tvrdí, že to je typ človeka, ktorý rád prenasleduje ľudí, ktorý sú v problémoch, lebo ich z nich rád dostáva. Rovnako, ako u väčšiny chalanou sa cíti trápne, lebo nieje veľmi dobrý v tom, ak má vyjadriť svoje pocity, preto ak k tomu má prísť, tak odtáča od témy zvrátenými komentármi a dotazmi. Jediný čas, kedy sa vyjadroval jasne bolo len pri niekoľkých príležitostí, keď priznal jednému dievčaťu, že ju miluje alebo to vyjadruje prostredníctvom činností, ktoré tá osoba označila, ako odvážne sexuálne obťažovanie.

Eddie si nevie predstaviť život bez hudby. Každý deň si pustí nejakú dobrú pesničku alebo si sám zahraje, ak môže. Popravde nemá špecifický štýl hudby, ktorý počúva, proste všetko, čo sa mu páči si pustí. A je jedno, či to je nejaká diskotéková alebo metalová hudba.  Vo svojom voľnom čase veľmi rád trénuje alebo ak môže, tak bojuje. Na všetky fyzické aktivity je už od malička talentovaný, takže by bolo veľmi zlé, ak by ho to nebavilo. Ak sú v jeho blízkosti dievčatá o ktoré javí aspoň trochu záujem, tak sa k nim vždy veľmi rád prihovorí. Taktiež si veľmi rád robí z ľudí srandu, sem tam ho baví aj mučenie no nieje nad to si niekedy poriadne zavtipkovať. Ak sa nachádza doma a náhodou sa vám ho pošťastí vidieť v kuchyni, tak máte veľké šťastie, lebo vám predvedie niečo, zo svojho umenia, predsa len rád varí aj keď to skrýva. Eddie má pomerne mlsný jazýček, takže má rád takmer všetko sladké.  Najradšej ale má, ak nemusí vôbec nič robiť a môže si ľahnúť niekde v prírode, kde len zavrie oči a nemusí nič iné riešiť.

Neobľúbené :
Eddie nemá rád, ak mu niekto hovorí, čo má alebo nemá robiť, predsa len myslí, že to je jeho život a vie, ako s ním narábať. Taktiež nemá rád deti, keďže sú príliš hlučné, nevychované a k tomu bývajú aj príliš drzé. Taktiež nemá rád, ak sú v jeho blízkosti zvieratá. Aj keď to nieje ale úplne tak, lebo on zvieratá rád má, len mu vždy niečo vyvedú a potom je buď poškriabaný, poslintaný alebo má niečo zničené. Nenávidí, ak niekto ubližuje nežnému pohlaviu, preto vždy ak to vidí, nejaké dievča v problémoch vždy jej ochotne pomôže aj za cenu toho, že z toho bude mať zle on sám. Nemá rád príliš otravných a hlavne namyslených ľudí, lebo taký nevedia, kde je ich miesto. Eddie nemá rád príliš solené jedlá a taktiež je výhradne proti jedeniu bravčového mäsa. Taktiež nemá rád špenát a niektoré zeleninové jedlá, predsa len preferuje poriadny flákot mäsa.  

Životní príbeh:

Detstvo - "Zázračné dieťa" :
Narodil som sa narodil 27.4, ako nemanželské dieťa Minako Hirone, Francúzsko-japonskej dámy a bohatého muža menom Léandre Lacy, ktorý je zakladateľom slávnej firmy, ktorá vyvíja a taktiež aj vyrába techniku modernej doby. Minako už bola v tej dobe ženatá, no zamilovala sa do tohto muža, teda môjho otca. Minako v tej dobe, keď bola s Léandrem ochorela a zistila, že je tehotná. Preto bola prevezená z japonska do Francúzskej nemocnice, kde zomrela pri pôrode. Môj otec sa ma našťastie ujal aj keď s jeho majetkom to vôbec nemusel robiť a mohol ma pichnúť bez problémov do nejakého sirotinca a mohol si naďalej užívať života.  Popravde aj tak to jeho detstvo nebolo najlepšie. Popravde do mojich 4 rokov som si popravde ani nemohol sťažovať, lebo som mal takmer všetko, čo som chcel, lenže otcova prítomnosť mi pomerne chýbala. Predsa len som žil v jeho obrovskom dome zo služobníctvom a plno domácich učiteľov. Otca som stretával hlavne v sobotu alebo nedeľu, keď nemal rokovanie a nemusel byť v práci ale veľa krát sa stalo, že bol dlho preč na nejakých služobných cestách. Preto môžem povedať, že ma vychovávali ľudia, ktorých najal. Ako syn, bohatého podnikateľa som musel už za mlada robiť dobré meno, jeho menu, preto som sa učiť všetko možné, čo sa len dalo. Možno som mal ešte len 4 roky ale miesto hračiek som v ruke už držal husle. Miesto toho, aby som sa vonku hral s kamarátmi som doma hral s akýmsi starým deduškom šachy, čo nebolo vôbec tak zábavné, ako mi zo začiatku tvrdili. Takýchto príkladov by som vám mohol vymenovať ešte veľa ale to by sme tu boli ešte pomerne dlho. Aj keď som to mal v tomto smere iné, ako ostatné deti skoro nikdy som si nesťažoval. Prečo? Všetci hovorili, že už v tomto veku som nad mieru inteligentný a talentovaný vo všetkých smeroch. Tieto slová som ale nepočul od svojho otca ale len od lektorov, učiteľov a učiteliek, ktoré ma mali na starosť. V tomto dome, kde som žil sa často konali propagačné oslavy, báli a iné oslavy na ktorých boli slávny a bohatý ľudia z všetkých kútov sveta. Vždy, keď sa niečo také konalo, som musel predviesť niečo s toho, čo som vedel. Pár krát som im tam zahral na husle, piane alebo som tam raz dokonca musel spievať.  Jeden krát sa stalo, že mi tam otec usporiadal menší šou  so synom celosvetovo známeho  trénera Kung-Fu. Netýkalo sa to  boja, skôr to bolo predvádzanie sa. Syn toho trénera bol asi o dva roky starší, ako ja a predvádzal im tam rôzne techniky no najviac vynikal v hadovi a tigrovi. Keď som došiel na radu ja, nemal som taký úspech, predsa len som Taekwondo trénoval len krátku dobu. Ukázal som tam nejaké tie základy, uklonil som sa a odišiel som. Dalo by sa povedať, že ma otec používal hlavne na to, aby sa mohol vychváliť, akého úžasného má syna ale pri tom to bolo len na oko, lebo mne to nikdy nedokazoval, ako si ma cení alebo je rád, že som taký talentovaný. Vo svojom voľnom čase som sa potuloval po pozemku, ktorý som skúmal. Mal som preskúmaný každučký milimeter, ktorý sa tam nachádzal, preliezol som všetky stromy, kríky a dokonca aj strechu, za čo som dostal už neskutočne krát vy-nadané, lebo je to podľa nich "nebezpečné." Je pravda, že som veľa krát s tých stromov spadol a dokonca som si už aj pár krát niečo zlomil ale na tej streche som si vážne dával pozor, predsa len som si uvedomoval, že tak mohol veľmi ľahko zomrieť. Čas plynul a ja som rástol, ako z vody. Žil som tu pomerne dlho a môj život sa začínal stávať nudným klišé, lebo jediné, čo som robil, že som sa buď niečo učil alebo už keď som mal aspoň trocha toho času, aby som niekam šiel, tak ma môj otec bral na rôzne cesty, lebo som už nebol malý a robil som mu tam "maskota" s ktorým sa mohol chváliť svojím pracovným partnerom, či iným ľudom, ktorých stretával.

Dospievanie : "Prekvapivý objav nudného života"
Ako roky ubiehali ja som začal dospievať. Môj vzhľad sa menil pomerne výrazne až do tých 14 rokov. Od tej doby som už v tvári vyzeral pomerne rovnako, len som potom časom rástol maximálne do výšky. K mojim "ne"núteným koníčkom sa pridalo veľa ďalších vecí, ako: hrá-vanie futbalu, hokeja, basketbalu a mnoho ďalších športov. Žiaden z nich som neplánoval hrať profesionálne, len otec chcel, aby som dokázal prosperovať vo všetkom, čo sa dá a ja som to aj činil. Pomerne veľká zmena bola v tom, že som prestal chodievať na tie jeho stretnutia, lebo som sa tam aj tak po väčšinu času nudil a nemal som tam čo robiť. Už som si uvedomoval, že ma asi otec neberie úplne, ako svojho syna a to od doby, čo si našiel novú priateľku, takže som s ním netrávil už žiaden čas. Začal som častejšie opúšťať  domov, aby som mohol preskúmať okolitý svet. Ak by som niekomu rozprával o tom, ako som sám vyšiel poriadne z domu v mojich 14 asi by ma poriadne vysmial. Náš dom bol asi tak hodinu od mestskej oblasti, takže mi vždy chvíľu trvalo, než som sa tam dostal. Snažil som si  tam nájsť nejakých normálnych kamarátov ale ak som sa s niekým z mojich rovesníkov pustil do reči, zvyčajne ma vždy odsúdili, lebo môj prejav bol na  moje roky príliš zrelý, takže som neuspel a bol som skôr vysmiaty alebo vyhnaný, že som čudný. Lenže ja som sa nevzdával a preto som prišiel na spôsobom, ako toto obísť. Všimol som si, ako sa na jednom ihrisku hral futbal a chýbal im tam jeden hráč a preto prehrávali, tak som sa ich opýtal, či sa k nim nemôžem pridať. Bolo to jediné, čo som sa ich opýtal a našťastie ma k nim pustili a ja som si mohol s chuti zahrať s novými ľuďmi.  Tí chalani zo mňa boli unesený, lebo som tam predvádzal nádhernú prácu s loptou a zasadil som do nepriateľskej brány, krásne góly. Na konci zápasu ma zrazu všetci popadli a vyhodili ma do výšky, proste oslavovali to, že som im to vyhral. Hneď na to ma niekam ešte odviedli na svojich rukách a ja som si to užíval aj keď som to na sebe poznať nedal. Došli sme do Pizzerie, kde mi kúpili pizzu a začali sa ma tam vypytovať na rôzne veci, ako kde som sa to naučil, odkiaľ som a podobne. Mne sa toto popravde ale nepáčilo, preto som sa im ospravedlnil, že musím ísť a proste som v tedy zdrhol domov ale s dobrým pocitom. Časom som takto chodieval na mestské ihriská zahrať si s ostatnými deťmi. Nevedel som ako, no po nejakej dobe sa šírili zvesti o talentovanom chalanovi, ktorý chodí hrávať na všetky ihriská v meste. Nie žeby sa mi nepáčila popularita ale radšej som s tým prestal a už som s nimi nechodieval hrávať. Musel som si nájsť, nejakú novú zábavku. Ak by som bol len doma asi by som sa zbláznil, predsa len som musel robiť všetko, čo po mne chceli tí učitelia. Aj tak som vždy nemal voľného času od 8 rána minimálne do 4 alebo 5 poobede. Učil som sa tam takmer všetko, čo sa učilo na gymnáziách ale mal som k tomu ešte zopár predmetov naviac. O víkendoch som sa neučil ale mal som rôzne tréningy, na ktoré som nestíhal chodiť cez týždeň. Jeden piatkový večer,som nevedel, čo budem, lebo som mal všetko hotové. Preto som sa vybral na prechádzku a zobral som si aj husle. Po ceste som ani tak nehral, chcel som si proste len trocha zacvičiť, lebo mi to nakázali. Keď som bol na námestí v meste pomaly sa začínalo stmievať. Kto vie, prečo ma napadlo začať hrať práve tam. Postavil som sa do stredu námestia k fontáne a začal som hrať. Než som začal hrať, takmer každý človek si tam kráčal svojou vlastnou cestou týmto uponáhľaným životom. No moja hudba ich privábila ku mne a z menšieho davu, čo sa tam tvoril bol ešte väčší. Ich výrazy a potlesk pri prestávke ma napĺňal a to mi dovolilo hrať ďalej. Očkom som sledoval ľudí, pri tom, ako som hral a videl som, ako si tam jeden pár niečo šepká pri tom, ako ma pozorovali. Keby som tak mohol počuť, o čom tak hovoria. Pomyslel som si zvedavo, lebo som chcel vedieť, či to bolo o tom mojom hraní. Nevedel som, čo sa v ten okamih stalo ale zrazu som počul ich slová. Myslel som si, že si to namýšľal, preto som tomu nevenoval pozornosť a po tom, čo som dohral som sa rýchlo uklonil a po potlesku som sa radšej vytratil. Ten moment bol vlastne môj prvý stret s mojou schopnosťou o ktorej som ani nevedel, že mám. Stalo sa vlastne to, že som dokázal nechcene potlačiť hlasy alebo skôr tok vibrácií z okolia a pustil som k sebe len tie, ktoré som chcel počuť ale v tedy som si to uvedomiť nemohol. Začal som na to námestie chodiť hrať častejšie a dokonca sa už aj našli pravidelný poslucháči. Nehral som tam vždy len na husle ale zobral som tam pár krát aj gitaru. Raz po tomto mojom "vystúpení" za mnou prišiel človek a poprosil ma, aby som mu prišiel zahrať do jeho reštaurácie. Nič s toho, čo som robil nebolo doma známe, lebo som to robil tajne. Otec bol človek, ktorý bral chudobnejších, ako "nižšiu" vrstvu, teda odpad, takže by mi to nedovolil a chcel by, aby som sa stýkal s rovnocennými. Nastal deň môjho hrania v reštaurácii a ja som na to dôkladne pripravil. Nahodil som oblek, nechal som si upraviť vlasy a doma som povedal, že idem na rande, takže som mal dokonalé krytie. Hudobné nástroje som už mal pripravené na mieste, preto som nič brať nemusel. Po ceste sa mi náhodou do ruky dostal leták od tej reštaurácii, kde sa písalo o talentovanom hudobníkovi, ktorý hrával pre potešenie ľudí na námestí a teraz, že zavíta do reštaurácie Brasserie Anjou. Zadom som sa dostal na to miesto a porozprával som sa tam s vedúcim, ktorý mi povedal, že o 8 môžem začať hrať. Preto som si ešte na takých 20 minút mohol prekontrolovať, či je všetko v poriadku. Nemohol som tušiť, že niekto vytáral môjmu otcovi, čo robím a že sedí v tej reštaurácii. Niekto, že ma totiž videl hrať na námestí a vytáral mu to. Ak by som to vedel, tak by som to neprišiel. Do dnes som nepochopil, prečo tam prišiel, predsa len sa o mňa nikdy príliš nezaujímal. Prešlo tých spomínaných 20 minút a ja som vystúpil na malé pódium, ktoré tam mali. Chytil som do ruky husle a začal som hrať. Svetlá sa v ten okamih stlmili a ľudia utíchli. K stolom som nemal dobrý výhľad, preto som nevidel, kto tam sedí. Z hora padali, akési okvetné lístky, ktoré si pripravil majiteľ. Obecenstvo si vychutnávalo jedlo a pri tom ma počúvali zo zatajeným dychom. Z môjho hrania ma ale zrazu vyrušil, akýsi muž, ktorý ma zatiahol za ruku a násilne ma odvliekol z pódia, v tedy len zaškrípal falošným tónom môj nástroj a nastalo akési zvláštne ticho. Bol to môj otec. Začal tam nahlas kričať. Aj keď nás nemohli vidieť, určite to mohli počuť všetci. Neodvrával som mu len som to počúval s pohľadom napichnutým do zeme, lenže vo mne sa začínala variť krv. Vyhrešil ma a vytkol mi snáď všetko, čo mi v živote poskytol a dokonca povedal, že miesto toho, aby som chodil s ním a predviedol sa pred jeho kolegami, teda "Vyššou vrstvou" sa tu hrám na nejakého pouličného šaša. Podľa jeho slov ma mal radšej dať do sirotinca, že som bol aj tak nechcený. Nikdy predtým, som ho takého nevidel a dokonca som ani nečakal, že mi niečo také povie. Pravdou bolo, že sme spolu netrávili čas ale nemali sme až tak zlé vzťahy, teda nemali sme žiaden. Keď ale zaznela tá jeho posledná veta môj pohár trpezlivosti pretiekol a ja som naňho s plných pľúc vykríkol. "Ticho!!" Tento môj výkrik bol tak ohlušujúci, že otec predo mnou padol na zadok a budova v ktorej sme boli sa od základov otriasla, div nevyleteli okná. "Nikdy som sa o nič s toho neprosil!" To boli moje posledné slová a ja som sa rozbehol do neznáma. V tú noc som sa domov nevrátil a prespal som vonku na ulici. Nechcelo sa mi tam ísť, iba by som ho musel zasa počúvať. Keď som sa k tomu spätne vrátil ani som nechápal, ako som mohol tak hlasno zakričať. Už ale nebolo síl na to, aby som nad tým rozmýšľal, preto som sa uchýlil k spánku na jednej z krytých autobusových zastávok. Možno ma otec hľadal, možno nie ale netrápilo ma to. Na druhý deň som čakal, že ma zobudí rušný hluk mesta alebo oslepujúce lúče slnka. Nestalo sa tak. Zobudil ma vo včasných ranných hodinách, keď ledva vyliezalo slnko, akýsi muž v obleku. "Videl som, čo si predviedol v tej reštaurácii." Prehovoril na mňa ten človek, keď som už vyzeral, že som mal rozlepené oči. Ja som mu ale na to nepovedal nič, lebo som nechápal, na čo naráža. "Si výnimočný a takých, ako ty potrebujeme na našej škole." Kto by povedal, že v tej istej reštaurácii bude človek, ktorý dokáže spoznať "výnimočné" schopnosti, ktoré má len minimum ľudí. Do ruky mi v tedy podal obálku v ktorej boli všetky potrebné informácie. "Keď sa rozhodneš kladne, vieš, kde ma nájdeš." Týmto sa náš rozhovor skončil a ja som dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. Prišla ešte v takej chvíli, keď som doma rozhodne v tej chvíli nechcel byť, preto som sa nemusel dlho rozhodovať. Ešte v ten deň som sa vybral domov aj keď som to v pláne nemal a vyžiadal som si, aby otec prišiel hneď domov, že sním potrebujem nutne rozprávať. Lenže neprišiel. Preto som mu zavolal a telefonicky som mu povedal, čo sa chystám urobiť a že chcem odísť. Počul som od neho plno nepekných slov ale povedal mi jednu hlavú vetu, že ak sa tam chcem vybrať, že len nech to skúsim ale vydedí ma a už ma nebude chcieť nikdy vidieť, proste už nebudem jeho synom. Na druhý deň bola izba úplne prázdna. Všetky police, skrine a ostatné veci, v ktorých som niečo mal boli vypratané a ja som bol na ceste za svojím vlastným životom.

Mazlíček:
Eddie žiadneho mazlíčka nevlastní.

Veci:
Eddie u seba má zvyčajne svoju peňaženku, v ktorej má doklady peniaze a nejaké drobnosti, ktoré sa mu tam dajú.

Vzhľad :
Eddie je vysoký (186 cm) mladý muž s jasne zelenými očami a má špicaté medovo Blonďaté vlasy, ktoré má po krk. Je veľmi atletický a má štíhlu ale pomerne svalnatú postavu. Zvyčajne ho môžete vidieť v školskej uniforme, ktorú si akosi zvykol nosiť. Nemá rád spoločenské oblečenie, ako sako. Najradšej má pevnú obuv, teda tenisky. Ten, kto poznal jeho rodičov hovorí, že sa viac podobá na svojho otca, ako na mamu.

Zameranie :
(Ninjutsu, Taijutsu, Genjutsu)

Schopnosti :
(V čem vaše postava vyniká. Veškeré bojové umění, které ovládá atd.)

Klan:
- - - - - - - - - - -

Vrodená schopnosť :
(Zvláštní a jedinečná schopnost vaší postavy. Tato schopnost je pouze ve vaší rodové linii. Je specifická pro vaši rodinu a všechny vaše techniky se potom odvíjejí od ní.)

Vybavenie :
(Jestliže vaše postava má nějakou zbraň. Cokoliv, klidně i lékárničku, napište to sem.)

Body:
(Více zde - https://murim.forumczech.com/t3-bodove-hodnoceni )