Andrew Black [Žák vyššího stupně]

Jméno/Příjmení: Andrew Black

Přezdívka: Andy

Pohlaví: Muž

Věk: 17

Pôvod: Veľká Británia

Klan: Neznámy

Škola: Serpente École, Francúzsko

Hodnost: Žiak vyššej triedy

Charakter
Neznášam, keď musím opisovať svoje správanie. Predsa len mám dosť chýb. V prvom rade ako väčšina ľudí najradšej nerobím vôbec nič. Vlastne nie je to až taká pravda, pretože keď príliš dlho nič nerobím sa začínam nudiť. Pravdupovediac som flegmatický, nič ma nezaujíma a netrápi. Vôbec si nevšímam názory ostatných. Idem si jednoducho po svojej ceste k cieľu. Nedá sa vŠak povedať, že som až tak odhodlaný, vždy mi chýba odvaha. Som väčšinou dosť tichý, predsa len nemám v povahe sa s každým priateliť. Mám v sebe kus nenávisti k sebe samému, veľa vecí som domrvil a za to sa nemám práve v láske. Preto si vždy dávam pozor na to čo robím, snažím sa byť vždy pokojný a na všetko sa pozerať z viac pohľadov a vyhľadavať množstvo spôsobov. Najprv premýšľať až potom konať. Robí mi to problém, lebo bývam výbušný. Zmeny nálady mávam taktiež, ale to sa mi stáva len z času na čas. Čo sa týka dievčat, som naprosty looser, jednoducho som v tomto ohľadu naozaj stupidný, ak sa rozprávam napríklad s nejakým pekným dievčaťom, jednoducho neviem čo mám rozprávať a dostanem z toho stres. Zaseknem sa a neviem čo ďalej. Jednoducho aj v  tomto veku mám s tým problém a lezie mi to na nervy, preto sa moc nekamarátim s dievčatami. Baví ma podaktorých ľudí štvať vďaka mojej schopnosti, robiť si z nich žarty, takže pokiaľ mám trochu horšiu náladu, dokážem si ju hneď zlepšíť. Nie je to však také jednoduché. Nesnažím sa vyvolávať hádky, už len preto, lebo sa neviem nejak extra skvele byť a väčšinou skončím trošku viac zlámaný než súper. Vždy som radšej neutrálny, lebo vždy to dopadne pre mňa najhoršie. Je tu ešte jedna vec, ktorá ma naozaj vie potešiť, je to Danny, môj pes Husky. Je tu so mnou už dosť dlho, starám sa oň a on zas o mňa. Je to snáď môj jediný priateľ a najobľúbenejší spoločník. Nikdy ma nezradí a ja to viem. Danny je naozaj moja časť. Bez neho by som bol úplne iný. To by bolo asi všetko k môjmu charakteru.

Oblíbené/Neoblíbené
Tak začnem tým, čo naozaj mám rád. Je to pláž, teplo, nádherné more, bazén. Obľubujem plávanie a dokážem si pri ňom oddýchnuť. Náklonní su mi ľudia s reálnym pohľadom na situácie, nemám rád veľmi optimistických alebo pesimistických ľudí. Sám som realista a snažím sa veci vidieť aké sú. Nemám rád otravný hmyz ako muchy alebo komáre, to snáď každý, ale ja to priam neznášam. Hmyzu sa ale viac menej nebojím. Už v riadkoch vyššie je spomenuté, že mám rad môjho psa, milujem aj prechádzky s nim, čerstvy vzduch a pokoj od všetkého. Ohľadne jedla mi nerobí zjesť hocčo jedlé, no až na nejaké výnimky čo sa týka podaktorých jedál ako napríklad fazule, jednoducho ich moc nemusím. Inak jem všetko... Jednou z dosť veci čo nemám rád, je veľký chlad, zima. Nuž s dažďom to je u mňa tak, že ak prší moc často, tak mi to lezie na nervy ale občasný dážď je naozaj príjemný. Mám rád čiernu farbu alebo tmavo modrú. Nuž aj ostatné sú celkom v pohode. Nemôžem vynechať to, že nemám rád, keď sa niekto stará do mňa, kto som a čo presne robím, ako sa správam a všetko ohľadom toho. Nuž a nenávidím z celej duše, ak sa niekto hrá na falošného a vymýšľa si úplne blbosti, oblbovať ma sa nevypláca. Štýl hudby je rozhodne rock, metal... Samozrejme nie je to jediné čo počúvam, vždy počúvam čosi podľa nálady. Dokážem počúvať každú muziku a pokiaľ je v tom dostatok talentu, tak to dokážem aj oceniť, naozaj mi nesadne len niekoľko žánrov hudby. Obľubujem veľa skupín, napríklad AC/DC, System of a Down, Nirvana a mnoho ďalších.

Životní příběh
Môj príbeh sa začína kilometer od mestečka s názvom Salcombe na juhu Veľkej Británie. Nebolo to také veľké mesto, ale bolo pri pláži a na Juhu, takže bolo to celkom fajn, keď že milujem teplo. Narodil som sa cez leto 27.7. Celkom dobrý dátum na narodeniny, predsa len boli prázdniny na školách a vonku krásne teplo. Moja rodina sa skladala z 3 členov, ďalej tu bola ešte babka, ktorá žila neďaleko od domu mojej rodiny a samozrejme ešte niekoľko známych. Celá naša rodina bola kresťanský založená, už od mala som musel chodiť do kostola a všetko čo sa toho týka. Mal som aj deda, ale ten skončil v blázinci, videl postavy, ktoré niesu. Tak mi to bolo povedané. Nemal som moc kamarátov, lebo som nebýval priamo v meste, predsa len v priľahlej časti bolo len niekoľko domov a nikto tam nemal deti v mojom veku. A vlastne tu začína moja prva skúsenosť s tým, čo dokážem. Moja rodina nebola vôbec bohatá, práve že sme mali malé pole, kde sme pestovali rozličné rastliny, nikdy ma to nebavilo, taktiež tu boli aj zvieratá, ktoré sme jednoducho museli chovať. Takže vždy som bol vedený k tvrdšej práci a nedostal som to, čo som chcel. Čo bolo z jedného hľadiska naozaj dobré. Moja schopnosť sa už prejavila v 7 rokoch, keď som si vytvoril vlastnú ilúziu svojho priateľa. Ja som ani netušil, že som ho ja vytvoril, jednoducho som sa chcel s niekym porozprávať a objavil sa tam chlapec v mojom veku, myslel som si, že je reálny. Toto začalo rodičov znepokojovať, lebo ich malé dieťa videlo niekoho, kto nebol. Hovorili mi to mnohokrát ale ja som ho jednoducho videl, volal som ho obyčajne, Jack. Začal som chodiť do školy, učil som sa celkom dobre, teda pravdupovediac zozačiatku som sa vôbec neučil. Horšie známky ako trojky som nemal. Nemal som nikdy žiadne moderné technológie, nový mobil, žiaden počítač, jednoducho nič. Chodil som aj k psychiatrovi, ohľadom problému môjho priateľa Jacka, ale jediné čo mohol ten psychiater zistiť je to, že tú ilúziu vidím, ďalej zistil aj mizernú situáciu mojej rodiny. Otec chlastal a to poriadne, našťastie nebýval agresívny, len premrhal všetky peniaze, bral si pôžičky a všetko zhoršoval. V mojej rodine to bol stále horšie a horšie. Keďže som bol ešte malý, nevedel som to pochopiť. Neuveriteľne ma fascinovalo, ako môj "kamarát" alebo ilúzia ma vždy chápala a utešovala ma. Samozrejme to bolo kvôli tomu, že to bola ilúzia vytvorená mnou. V škole som začal mať problémy s kolektívom, každý si myslel, že som blázon. Chodil som predsa k psychiatrovy a to nebolo veľké tajomstvo. V 9tich rokoch som zistil pravú podstatu tej ilúzie menom Jack. Pobil som sa s nejakým chlapcom asi o rok starším, samozrejme som dostal pekne na držku. Chcel som pomoc od mojej ilúzie, ale ako som videl, že ruka ilúzie prechádza cez toho chlapca, bolo mi jasné, že to nie je reálny priateľ. Myšlienka na to, že nie je reálny ma zbavila vlastnovytvorenej ilúzií. Sám seba som v tom období chytil do ilúzie. Jack sa objavil, keď som chcel a zmizol keď som chcel, robil čo som chcel. Predtým som si to neuvedomoval, ale teraz som si to uvedomil a prišiel na podstatu, že to je len v mojej mysli.

Samozrejme čas bol neúprosný, dostal som sa ďalej a začal som sa pomaly dostávať do bláznivého veku. Začal som sa zaujímať o dievčatá, počúvať hudbu a mať svoj štýl. Tak u dievčat som bol asi nehorázny looser, s čím mám problém aj teraz... Naviac nikdy som nemal moc peňazí, takže som si nemohol dovoliť tie vychytané elektronicke novinky, značkové oblečenie. Vlastne som nebol vôbec obľúbený. Stav doma sa len zhoršoval, viac hádok, veľa práce a žiadna odmena. Už vtedy som vedel, že je všetko zle, takýto život som si nikdy nepredstavoval. Chcel som jednoducho zmiznúť, ale aj tak som nemal kam ísť. Nuž, otec mi liezol na nervy, vlastne celá rodina ho odsudzovala, to viedlo k ďalším hádkam. Nevyrastal som práve v najlepšom prostredí, ale to ma aspoň niečo naučilo. Moja schopnosť sa už viac neprejavovala. Dokázal som si vytvoriť ilúziu, ktorú naozaj vidím, ale nič viac. Ako som spomínal, moc ma to nebavilo chodiť do kostola, keďže som počúval tvrdšiu hudbu a obliekal som sa na ten spôsob, matka ma odsudzovala, že čo som za človeka. Hneď som bol v jej očiach satanista a podobné sprostosti, presnejšie to všetko babka vymýšľala. Doma som si prežíval peklo. V škole to nebolo boh vie čo, ale aspoň som mal dobré výsledky bez toho aby som sa učil, matematika bola pre mňa vždy jednoduchá, logické hádanky boli naozaj skvelé. Ale všetko ostatné bola nuda, našťastie mi stačilo počúvať a všetko bolo lepším. Keďže som nebol obľúbený vznikali konflikty, chalani ma urážali a nadávali mi. Nie raz som sa s niekym pobil, samozrejme sa mi nepodarilo vždy vyhrať nejaký ten pestný súboj alebo nejakú bitku. Väčšinou som odišiel s monoklom. Až do jedného dňa, keď sa stalo niečo čudné, nevedel som si to vysvetliť. Pohádal som sa s jedným spolužiakom, naozaj veľký idiot. Po škole, keď si myslel, že ma so svojou partou poriadne zkope, bol na omyle. Šiel som si pokojne domov a v tom po mne skočil a udrel ma. Už mi to liezlo na nervy ako sa stále musím brániť, plný hnevu som sa postavil. V tom sa ten môj spolužiak začal báť. Nevysvetliteľne som vytvoril ilúziu v jeho hlave a nie v mojej, bola vedená mojim hnevom. Neviem čo som vytvoril, ale poriadne sa zľakol a utiekol. Takže som konečne po prvýkrát vyšiel z niečoho ako víťaz, už viac sa ma ani nedotkol, skôr sa ma bál. Na 13té narodeniny som dostal malého psíka, teda zobrali sme ho z útulku, ale bol to čistokrvý husky, dal som mu meno Danny, vlastne som netušil prečo, ale jednoducho sa mi páčilo to meno. Staral som sa oňho, stal sa mojim spoločníkom. V tom čase moja mama podala žiadosť o rozvod, čo bola rana pre otca, možno si to aj zaslúžil, ale bolo mi ho ľúto, bol to predsa môj otec. Dokonca ani moja mama to nechcela robiť, ale nemala na výber, chcela dať otcovi lekciu, nech sa konečne spamätá. Nuž bolo to naopak, niekoľko dní na to prišiel k nám domov veľmi, ale naozaj veľmi opitý a agresívny. Bol to asi môj najhorší deň v živote. Zatiaľ co mama volala políciu, otec sa rozbehol po mne s veľmi škaredými slovami na moju osobu. V mojich očiach bol strach, v tej chvíli ma otec udrel a ja som sa snažil brániť. Dotkol som sa svojho otca, v tom vytiahol nôž a.. smeroval mi ho priamo na hruď. Cítil som strach, čepel sa mi zastavila pred hruďou. Znova ten pocit, že som v mysli niekoho, ako pri spolužiakovy. Tenkrát som bol v ohrození, naozaj som sa bál, otec  zamrzol, ako by nič nerobil. Po tom všetkom čo sa tu stalo zrazu stiahol ruku. Začal plakať a pred mojimi očami sa podrezal. Obraz toho, čo som videl bol naozaj zlý. Našťastie stihli prísť policajti a zachránili otca. Od toho dňa som ho videl len raz, asi pár dní po tom incidente. Začal ma volať diabol, bál sa ma a nenávidel ma. Toto bola moja ďalšia skúsenosť s mojou schopnosťou. Matka, ma už nepovažovala za syna. Síce ma chcel otec zabiť, ale videl ako som ho donútil si podrezať žily a tepnu. Vlastne mal neuveriteľné šťastie, že prežil. Neviem prečo aj moja matka a babka ma začali považovať, taktiež za čudného, kto vie či som svojou schopnosťou neukázal nejaké ilúzie, ktoré nemala vidieť. Ja som sa tiež nemal rád, nevedel som, čo sa so mnou deje. Až nakoniec mi prišla pozvánka na nejakú špeciálnu školu do Francúzska. Netušil som, kto mi to poslal, ale o niekoľko dní sa pred dverami domu objavil nejaký podivný muž z tej školy. Z jeho slov vychádzali pre mňa vtedy podivné a neuveriteľné reči o schopnostiach, murime. Nerozumel som tomu, ale tu ma nik nedržal. Nakoniec som odišiel na školu, tajný ostrov vo Francúzsku.

Na škole som niekoľko rokov, nie moc. Dozvedel som sa veľa o schopnostiach, bol tu so mnou aj Danny, môj verný spoločník. Značne podrástol, samozrejme som sa naďalej oňho staral. Bola tu kopa deciek z bohatých rodín síce nie tak úplne všetci. Boli tu aj rozličný ľudia s rozličnými príbehmi. Na tejto škole som sa cítil o niečo lepšie, vedel som, že každý tu niečo dokáže. Môj postup bol zo začiatku náročný, každí mal cool schopnosť a ja niečo s mysľou. Kým som sa to naučil ovládať, zabralo to neuveriteľne veľa času a hlavne energie. Trénoval som dostatočne svoje ovládanie Chi, trvalo mi dosť dlho, kým som našiel spôsob toho ako vlastne funguje moja schopnosť a čo to odnáša. Vždy keď som ju použil som jednal podvedome, ale teraz som to musel jednoducho všetko ovládnuť. Takže to bolo naozaj zložité. Posledný rok, čo som na škole mi schopnosti začali lepšie fungovať, prichádzal som na to ako ich použiť a využiť. Priateľov som si tu nehľadal, nejak som po tom v tej dobe netúžil. Sústreďoval som sa na sebazdokonaľovanie, aby som bol silnejší a konečne ovládol kompletne celú svoju schopnosť. Posledný rok som zapojil do zdokonaľovania aj svoju fyzičku. Postupne som sa vyšvihol na žiaka vyššieho stupňa, získal som si možno trošku rešpektu na škole, ale stále som skôr za takého tichého človeka. Otázka prečo nechcem priateľstvá je jednoduchá, mohol by som niekomu ublížiť svojou schopnosťou, nemalo by sa to stať, ale stále sa na to necítim sa s niekym zdôverovať. Nuž konečne som žiak vyššieho stupňa, teším sa na prvé misie v teréne profesormi.  

Mazlíček
Danny je 4 ročný Husky, stále sa rád hrá, je priateľský a vôbec nehryzie. Miluje škrabkanie za ušami. Má modré oči a je naozaj milý. Človek si ho obľúby okamžite. Je s Andym už 4 roky, takže ho považuje za svojho pána. Tento Husky nie je ničím špeciálny, je to jednoducho spoločník Andyho. Je celkom dobre vytrénovaný a poslúcha na slovo.
Vzhled a zajímavosti
Andy už na prvý pohľad vyzerá na človeka, ktorý počúva tvrdšiu hudbu. Je možno na pohľad trochu pochmúrny. Má dlhé vlasy tmavé ako havran. Snaží sa sám pôsobiť trošku tak, aby bolo vidieť, že nemá záujem o nikoho a nikto ho nezaujíma. Má čiernu tašku, keď si niečo potrebuje zobrať, taktiež ma mobil, používa ho hlavne na prehrávanie hudby a samozrejme má k nemu slúchadlá. Oblieka sa hlavne tak aby sa cítil pohodlne.

Schopnosti/Vrodená schopnosť
Zameriavam sa hlavné na boj pomocou Genjutsu, v taijutsu som dosť slabý, neovládam žiadné bojové umenie. Sílu ale nejakú mám i keď moja rýchlosť taktiež nie je nič moc. Nuž pravdupovediac na škole ma dokáže poraziť aj nejaké dievča čo sa zameriava na taijutsu. V tomto ohľade som proste drevo. Ninjutsu rozhodne neovládam. Bojujem hlavne takticky na dlhšie boje, neodhaľujem svoje schopnosti nepriateľovi, je to zároveň moja výhoda. Snažím sa vyhýbať nejakému taijutsu súboju.
Moja vrodená schopnosť je vytváranie ilúzií, čo vyžaduje sa niekomu dostať do mysle. Myseľ je naozaj veľmi zložitá a je náročné sa do nej do stať a vytvárať dôveryhodné ilúzie. Prvý krok je dostať moju Chi do nepriateľového tela. Sú dva spôsoby, ten prvý je o mnoho rýchlejší. Dotknem sa svojho protivníka a je v ňom moja Chi, je to zároveň moja nevýhoda, lebo som slabý na taijutsu, takže sa niekoho dotknúť a neschytať ranu je naozaj, ale naozaj obtiažné. Druhý spôsob je svoju Chi dostať z diaľky do môjho nepriateľa, je to však nehorázne zložité a zaberie to čas (3 posty). Druhý krok je prelomenie mysle. To už záleží na protivníkovy či je naozaj tvrdý alebo je to troska, môže to trvať naozaj dlho alebo naozaj krátko. (1-4 posty) Ak sa niekomu dostanem do mysle je to už jednoduchém dokážem vytvárať rôzne ilúzie, prvý typ je taký, že v realite sa nepriateľ pohybuje a dokáže stále na mňa útočiť, tak isto však cíti bolesť, keď naňho zaútočí moja ilúzia. Druhý spôsob je taký, že sa všetko deje v hlave protivníka, vidí druhý svet a pri tom v reálnom svete len jednoducho stojí a pozerá. Prvé dva stupňe techník nie su nebezpečné. V posledných stupňoch budem môcť nepriateľa donútiť sa k tomu aby ublížil sám sebe. Mojou najväčšou nevýhodou je Taijutsu a dlhá doba, kým sa zmocním nepriateľovej mysle a prelomím ju.(Všetko podrobne ešte rozpíšem v technikách ako to funguje ^^)

Body
Základné zameranie - Genjutsu
Genjutsu - 6
Síla – 3
Rychlost – 2
Výdrž – 4
Chi – 5
Inteligence – 5