Tasu-Wa (Tréningy)

“Takže ste sem znova prišli, mladý pane?” Ozvalo sa v momente, keď som otvoril veľké dvojkrídlové dvere a vošiel som do na prvý pohľad úplne tmavej miestnosti. Po chvíľke sa v okolí začali zapaľovať ohne, ktoré pomaly plápolali v obrovských nádobách a len zľahka osvetľovali miestnosť. Ruky som vystrčil z vreciek.
“Skráť to.. neprišiel som sa sem rozprávať.” Môj phoľad smeroval priamo na druhú stranu kruhovej miestnosti. Pomaly som zodvihol päsť oproti sebe, rozkročil som sa a druhú ruku som pridržal pri svojom páse. Bol to jeden z postojov, množstva bojových umení ktorých mix som sa už odmalička učil. Ako mi už aj dávnejśie povedali. Nemohol som sa spoliehať na svoje schopnosti. Boli niečím výnimočným. Nemohol som bojovať s niečim takým, proti niekomu cudziemu. Musel som sa teda naućiť bojovať prevažne takto. Len s holými rukami, pomocou chi, ktoré kolovalo v mojej krvi.
“Chcete teda začať, mladý pane? Nemôžem vám ale zaručiť, že sa budem držať späť.” Ozvalo sa znova a ja som sa len uškrnul. Ten masochistický hajzel, naozaj si to užíval. Divil som sa, že v mojom klane niekto taký je. Nech už však jeho metódy boli hocijaké, boli efektívne. Hlavne čo sa mňa týkalo. Naozaj som potreboval zapracovať na istých častiach mojich schopností.
“Nenúť sa ma opakovať.” Šepol som, no bol som si istý, že to zapoćul. Bol to predsa len jeden z grand-majstrov nášho klanu. Z tieňa sa začal vynárať malý muž, ktroý vyzeral na dobrých sedemdesiat rokov. V Murime sa ale ľudia nesúdili podľa veku. Súdili sa podľa postavenia a schopností. Na tohto muža si príliš veľa Muri-čanov nedovoľovalo. Mali predsa len svoj dôvod.  Prižmúril som oči. Takmer som mu na to naletel. Nech už sa jednalo o cvičný boj, alebo o boj na život a na smrť. Nikdy som v tom nevidel žiadny rozdiel. Ak by som upustil z plného nasadenia, umrel by som. Vedel som, že je toho tento sadistický dedko schopný.
Kopija preletela len pár centimetrov od môjho pravého ucha. Netrafila ma len vďaka mojim reflexom.
Ten bastard, mohol som si myslieť, že na mňa nezaútočí sám. Asi by to bolo moc, pod jeho úroveň. Spoza plameňov sa oproti mne rozbehli ľudia. Bolo ich mnoho.  Murin-nini či Ľudia ktorý len ovládali bojové umenia. Bolo mi to jedno. Pravdepodobne mali jasný úmysel, zabiť ma. Niekto v mojom postavení, nikdy som si nemyslel, že by moje tréningy mohli byť ľahké. Upustil som z môjho postavenia, ktoré bolo určené skôr na boj proti jednému nepriateľovi a len som obe ruky prikrčil k telu,trocha viac sa rozostúpil ahlavu sklonil k zemi. Vyuzívať len moje oči, nemalo zmysel. Bolo ich príliš veľa na to, aby som všetky ich pohyby vedel sledovať. Začali na mňa útočiť s rôznymi zbraňami, či aj s holými rukami. Ich schopnosti ale neboli na takej úrovni, ako tie moje. Aspoň čo sa bojových umení týkalo. Podarilo sa mi odraziť prvých pár útokov hlavne vďaka mojej malej výške. Musel som však opustiť moje miesto, na zemi som ´dalej ostať nemohol. Vytrhol som jednému môjmu protivníkovi kovovú palicu a vyskočil som do vzduchu. Hrnuli sa na mňa neorganizovane, ako nejaké ovečky. Odrážal som sa vlastne len od ich ramien,  hláv či dokonca aj zbraní. Pár krát som nohami dopadol znova na zem, no nikdy ma na nej nezdržali dlho. Vedel som, že by som pravdepodobne skonćil zavalený týmito ľuďmi.
Aj keď si niekho mohol myslieť opak. Toto nebol tréning, ktorý by sa zameriaval na moje schopnosti bojových umení.  Na to boli moji protivníci až moc slabý.
Znova som dopadol na zem, palicou som zablokoval príchodzí útok jedného z človeka, pričupol som sa a ramenom som mu vrazil do žalúdka. Prehodil som ho pri tom pohybe za seba, pri čom som palicu roztočil nad hlavou a zaútočil naraz na troch útočníkov, ktorý sa ma snažili dostať.  Bol to komplikovaný pohyb, ktorý nedokáže spraviť každý. Ja som bol však vo svojom živle. Pre toto som žil.. pre toto som dýchal. Samozrejme som nebol bez jediného zranenia. Bol som vyčerpaný a sťažka som dýchal. Na hlave mi tiekla krv, ruky som mal samé modriny a mal som pocit, že pri poslednom útoku som si niečo spravil s ramenom. Stále som si však tento súboj užíval naplno. Dokonca som ani nevnímal zvyšných protivníkov, len tých, čo boli v mojej tesnej blízkosti. Podkopol som nejakú źenu no nestihol som ju doraziť. V momente na mňa zaútočil nejaký chalan. Vyskočil do vzduchu a úplne trápnym a priehĺadným spôsobom, sa ma skúšal preseknúť na pol s väčším mečom. Odvrátil som ho kopom do žalúdka, pri čom som ho však od seba neodkopol. Skôr som ho “nabral” pätou, zodvihol ho nad seba a odhodil do ďalších dvoch ľufí. Lialo zo mňa ako za dažďa. Ako pot, tak aj krv, každý kto ma vśak poznal, mohol v mojich očiach vidieť tú túźbu, chcel som viac.. nech na mňa dajú viac. V tom som zapoćul podivný zvuk sprava. Ako keď niečo extrémne rýchlo preráža vzduch. Niekto kto sa hýbe takto rýchlo, mohol to byť len ten starček. Sotva som sa stihol otočiť a pocítil som jeho pesť v mojom bruchu. Odletel som o pár metrov ďalej, pri čom som sa musel pribrzdiť rukov a pootočiť vo vzduchu, aby som dopadol späť na nohy. Neudržal som sa vška na nich a tak som si kľakol. Pri jeho útoku, som sa snažil odraziť v smere jeho úderu. Mal by som tým minimalizovať škody ale prećo, prečo to potom tak hrozne bolelo. Pred očami sa mi pomaly začalo zahmlievať, no nechcel som stratiť vedomie. Nie teraz.. nikdy pred tým som od toho starčeka nevydržal viac, než jednu ranu.
“Chcete už skončiť, mladý pane?” SPýtal sa ma posmešne, pri čom ostatný len ustúpili. Ja som sa vyškriabal na nohy a s trocha neprirodzeným úsmevom, som sa mu pozrel do očí. Postavil som sa do bojového postavenia, ako na začiatku.
“To je pohľad, ktorý som chcel vidieť.” Zasmial sa a sám podvihol jednu ruku. Ani som nevedel, ako tohto budem neskôr ľutovať.
______

Samozrejme som ľutoval… ďalší deň som sa nezmohol na nič iné, než len rehabilitačný oddych v mojej posteli. Samá modrina, samý obklad.. no nesmierne spokojný so zážitkom ,ktorý som deň pred tým zažil.